Dejiny hybridných hrozieb a dezinformácií: Aktívne opatrenia IV.
Dejiny hybridných hrozieb a dezinformácií
Po krátkej novoročnej prestávke vám opäť prinášame článok zo série Dejiny hybridných hrozieb a dezinformácií: Aktívne opatrenia. Ako ilustrovali prechádzajúce časti tejto série, obdobie studenej vojny bolo okrem neistoty z permanentne hroziaceho globálneho konfliktu charakteristické aj vzájomnými podvratnými operáciami. Odtajnené materiály osvetľujú tajné opatrenia štátov, ktoré boli častokrát cielené na podkopanie dôvery obyvateľstva vo vládu „hlavného nepriateľa“ a jeho zahraničnopolitického smerovania. V prípade Sovietskeho zväzu a jeho spojencov boli hlavnými nepriateľmi Spojené štáty americké a NATO. Napriek koncu studenej vojny a zániku socialistickej sústavy štátov je pri porovnaní minulosti so súčasnosťou možné pozorovať viaceré podobnosti – rozosievanie strachu, démonizácia a presadzovanie naratívu o “hlavnom nepriateľovi” či snaha o narúšanie dôvery obyvateľstva v “nepriateľských krajinách”. Ukazujú sa tak zásadné paralely v pôsobení bývalých totalitných a dnešných autoritárskych štátov. Prečítajte si preto, akými spôsobmi sa komunistické tajné služby pokúšali cielene vyvolávať strach medzi obyvateľmi členských štátov NATO.
Autorom článkov je Mgr. Martin Slávik, PhD., politológ a odborník na totalitné režimy.
Aktívne opatrenia IV.
Boj s „hlavným nepriateľom“
Aj v našom verejnom priestore sme dnes svedkami silného odmietania americkej vojenskej prítomnosti, paradoxne aj po ruskej agresii voči Ukrajine. Protiamerická rétorika je dnes na dennom poriadku, no nie je tomu tak len u nás. Jeden zo zdrojov tohto častokrát iracionálneho antiamerikanizmu sú psychologické kampane niekdajšieho ZSSR a jeho satelitov, ktoré s ohľadom na personálnu kontinuitu v ruských službách v podstate nikdy neprestali existovať, len v niektorých rokoch oslabli. Ako konštatuje aj Príručka NATO o ruskej informačnej vojne, jedným z dedičstiev tejto kontinuálnej minulosti, je aj možnosť, „že Rusko dnes žne plody dezinformačných kampaní zo sovietskych čias, v podobe publika pripraveného ľahšie prijímať (a prijímajúceho) odkazy dnešných kampaní.“ USA sa stali „hlavným nepriateľom“, pričom je tento pojem skutočne „terminus technicus“, ktorým sa v dokumentoch KGB a jej satelitov označovali Spojené štáty americké.
V prostredí Československa je možné citovať zo Smernice pre agentúrne operatívnu prácu v zahraničí z roku 1964, kde je hlavný nepriateľ definovaný nasledovne:
„Vychádzajúc z daného pomeru síl vo svete a z jeho vývojových perspektív, z dôsledného poňatia straníckosti a ofenzívnosti v rozviednej práci, je prvoradou úlohou čs. rozviedky boj proti hlavnému nepriateľovi v celosvetovom meradle. Hlavným nepriateľom je ten imperialistický štát, alebo zoskupenie, ktorého sily a prostriedky (vrátane vedecko-technického potenciálu) sú rozhodujúcou základňou pre organizovanie a koordináciu agresívnych vojenských, hospodárskych, politických a ideologických akcií proti:
- socialistickej sústave ako celku,
- proti ČSSR ako jej súčasti,
- pokrokovým silám v ktorejkoľvek oblasti sveta,
- národne oslobodzovacím hnutiam.
V súčasných podmienkach je v tomto globálnom pojatí hlavným nepriateľom USA. Zameranie práce československej rozviedky tak musí byť v súlade s týmto poňatím na všetkých úsekoch. V jednotlivých prípadoch treba prihliadať aj na špecifické úlohy prvoradého významu pre ČSSR. V európskej oblasti je potrebné napr. aktívnu činnosť zamerať najmä proti NSR a agresívnemu zoskupeniu NATO“.
Dezinformačné kampane akokoľvek poškodzujúce obraz, povesť, postavenie USA v očiach verejnosti, politikov, spojencov, boli vždy prvoradé. Za hlavný cieľ sa vytýčil boj proti americkej vojenskej prítomnosti, proti spojenectvám a zmluvám, samozrejmou bola tiež démonizácia obrazu USA. Je až zarážajúce, ako sa modus operandi dezinformačných akcií komunistických služieb podobá aktivitám tajných služieb niektorých súčasných autokratických štátov či neštátnych podvratných aktérov.
V súčasnosti sa najmä v kontexte technologického rozvoja stretávame s novými prostriedkami a celkovým priestorom pre rozširovanie dezinformácií v podobe internetu a sociálnych sietí. To však neznamená, že sa dnes už nie je možné stretnúť s tradičnými, “offline” metódami šírenia dezinformácií. Spomeňme len letákovú kampaň o „americkej základni“ na Sliači, ktorá sa v roku 2022 šírila aj v mnohých ďalších mestách a obciach v širšom i vzdialenejšom okolí. Letáky strašili hrozbou jadrového výbuchu.
Leták šírený v okolí mesta Sliač v súvislosti s prítomnosťou zahraničných vojakov na miestnej vojenskej základni
Podobné formy antikampane boli v období studenej vojny využité v rámci viacerých aktívnych opatrení. V októbri 1989 obdržalo viac ako 40 adresátov v Španielsku, medzi nimi všetky centrály španielskych politických strán, viacerí starostovia miest, obcí a predstavitelia rôznych iniciatív, brožúrku s krátkym textom a ikonografiou znázorňujúcou prípadné dopady jadrového výbuchu, ktorý hrozí pri nehode amerických vojenských lodí a ponoriek schopných niesť balistické strely, križujúcich španielske pobrežie, prípadne kotviacich v španielskych prístavoch. Brožúrka informovala o tom, že za posledných 40 rokov došlo v španielskych vodách už k 13 nehodám amerických vojenských lodí a ponoriek. Výbuch jednej jadrovej bomby, aká bola zhodená na Hirošimu a Nagasaki, by usmrtil všetkých obyvateľov Malorky a úplne by ukončil turistický ruch v západnom Stredomorí. Brožúrka tiež hovorila, že ak by takáto bomba vybuchla v oblasti Gibraltáru, zabila by 250 až 300-tisíc ľudí, znemožnila by rybolov v celej oblasti a atómový mrak by zasiahol až Cádiz, Almériu a Málagu. Odosielateľom a tvorcom materiálu bola organizácia Greenpeace. V skutočnosti však stála za jeho vznikom rozviedka komunistického Československa a išlo o jej aktívne opatrenie s krycím názvom PORT. Jeho cieľom malo byť „diskreditovať americkú vojenskú prítomnosť v Španielsku a prezentovať agresívny militaristický kurz USA v očiach španielskej verejnosti.“
Návrh letáku z AO Port
Tento typ strašenia potencionálnymi hrozbami plynúcimi z americkej vojenskej prítomnosti varioval v rôznych podobách. Aktívne opatrenie s krycím názvom MOTÝĽ sa podobne ako anonymné letáky na Sliači týkali letiska. Toto aktívne opatrenie malo vyvolaním odporu miestneho obyvateľstva zabrániť tomu, aby sa z letiska v belgickom Florennes stalo výcvikové letisko NATO. Konkrétne malo byť jeho cieľom „kompromitovať NATO a v rámci mierového a ekologického hnutia v Belgicku vyvolať protesty proti zriadeniu letiska NATO a proti vybudovania skladov armády USA.” Išlo opäť o anonymnú letákovú kampaň, tentoraz v mene obyvateľov žijúcich v dotknutej oblasti. Leták upozorňoval na výrazné zníženie kvality života v tejto rekreačnej oblasti a tiež na riziká katastrof spôsobených nehodami vojenských lietadiel. Aktívne opatrenie MERO 2 z roku 1988, ktorým sa rozviedka ŠtB snažila podnietiť odpor miestneho obyvateľstva voči americkým základniam v Neapolskom zálive zas formou letákovej kampane poukazovalo na zatváranie rekreačných stredísk a zbedačovanie obyvateľstva v súvislosti s domnelým vykupovaním pozemkov pre potreby výstavby amerických základní.
V dobách pred internetom boli veľmi často na šírenie prokremeľských názorov a vykresľovanie USA a NATO ako agresívneho zoskupenia využívané rôzne tlačené médiá ako napríklad knihy. Príkladom môže byť aktívne opatrenie s krycím názvom „DVA“. Je to zároveň príklad využitia vplyvového agenta — skorumpovaného politika. V tomto prípade išlo o vydanie knihy, ktorej text „napísaný z pozície západoeurópskeho liberála“ mal „prispieť k prehĺbeniu rozporov medzi USA a západoeurópskymi štátmi v otázke vojny a mieru, zároveň podporiť mierové hnutie v západnej Európe“. Kniha mala odpovedať na otázky typu:
„Je sovietska vojenská hrozba realitou alebo fikciou? Existuje reálna možnosť zvíťaziť nad ZSSR v zbrojení? Prečo sa niektorým vrstvám americkej vládnucej triedy zdá nukleárna vojna nevyhnutná a prečo ju považujú za žiaducu? Zbrojenie v konečnom dôsledku neprinesie úžitok nikomu, pretože ohrozenie ZSSR a ďalších krajín bude znamenať väčšie ohrozenie USA.”
Toto aktívne opatrenie bolo napokon zrealizované prostredníctvom spolupracovníka rezidentúry rozviedky v Bruseli s krycím menom PEN. Za vydanie publikácie s názvom „Prečo vojny, prečo nie mier?“ zinkasoval J. Verstappen 60 000 belgických frankov. Kniha vyšla vo februári 1988 v náklade 3 000 kusov, z čoho 2 000 bolo opatrených ISBN. Dielo bolo možné voľne predávať v belgických kníhkupectvách. 1 000 kusov sa rozoslalo na rôzne adresy s využitím Verstappenových kontaktov. Kniha sa tiež voľne rozdávala počas mierovej manifestácie organizovanej Belgickou stranou pracujúcich, počas osláv 1. mája. (J. V. bol členom Komunistickej strany Belgicka, senátorom a členom predsedníctva Svetovej rady mieru).
Už nasledujúci pondelok uverejníme poslednú časť zo série článkov Dejiny hybridných hrozieb a dezinformácií: Aktívne opatrenia.
Zdroje:
ABS: I. správa SNB, Smernica pre operatívnu prácu v zahraničí, 1964
ABS: I. správa SNB, reg. č. 90075 (LONG – AO proti vedúcemu postaveniu USA v NATO)/203
ABS: , I. správa SNB, reg. č. 90075/290
ABS: , I. správa SNB, reg. č. 90060/238
ABS: I. správa SNB, Smernica pre operatívnu prácu v zahraničí, 1964
Názory a myšlienky vyjadrené v tomto článku sú osobnými postojmi autora/-ov a nemusia nevyhnutne zodpovedať oficiálnym stanoviskám Ministerstva vnútra. Ministerstvo vnútra neberie na seba zodpovednosť za interpretáciu uvedených informácií.
Mgr. Martin Slávik, PhD. pracoval od roku 2005 na Sekcii dokumentácie Ústavu pamäti národa, kde sa venoval rekonštrukcii a dokumentácii činnosti represívnych zložiek. Od roku 2008 bol vedúcim Oddelenia rozvoja evidencií, českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov. Bol zodpovedný za vytváranie lustračného systému Ústavu a viedol dokumentačný projekt o I. správe ŠtB, rozviedke komunistického Československa a bol tiež členom redakčnej rady časopisu Paměť a dejiny. Od roku 2014 je spolupracovníkom Platformy európskej pamäti a svedomia so sídlom v Prahe. Od roku 2016 tiež pracuje v občianskom združení Living Memory.
Tag: Dejiny HH ,dezinformácie